Národný projekt
Podpora deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti
podaktivita Výskum v oblasti náhradnej starostlivosti so zameraním na pestúnsku starostlivosť pre ťažko umiestniteľné deti
Priebeh riešenia
Realizácia výskumu sa uskutočnila v priebehu druhého polroka 2014. Jeho príprava a priebeh bola rozdelená do niekoľkých fáz.
Prvá fáza obsahovala predvýskum a nastavenie designu výskumu. Na skupinových stretnutiach, zorganizovaných Ústredím práce sociálnych vecí a rodiny, za spolupráce pracovníkov a pracovníčok Oddelení sociálnoprávnej ochrany boli identifikované základné tematické okruhy, ktoré nás v súvislosti s podporou pestúnskych rodín pre „ťažko umiestniteľné“ deti zaujímali a ktoré sme v predbežnom šetrení považovali za problémové a najdôležitejšie. Následne IVPR bližšie špecifikoval výskumné otázky, spôsoby zberu dát a metódy riešenia.
V predvýskume boli otázky testované na ich obsahovú validitu, overenie ich správnosti vzhľadom na stanovený výskumný zámer.
Na stretnutiach sa tiež prediskutovali ciele fokusových skupín, možnosti spolupráce pri zbere kvantitatívnych údajov a technické záležitosti (akým spôsobom kontaktovať pestúnske rodiny pri zapojení koordinácie pracovníkov a pracovníčok oddelení sociálnoprávnej ochrany v jednotlivých krajoch Slovenska, vytvorenie zoznamov a kontaktov pracovníkov, ktorí sa venujú náhradnej rodinnej na určených úradoch náhradnej rodinnej starostlivosti).
Výskumné otázky boli pretavené do kvantitatívneho dotazníkového šetrenia. Druhá fáza výskumu spočívala v zbere dát pomocou distribúcie dotazníkov.
Za pomoci kooperácie oddelení sociálnoprávnej ochrany boli dotazníky distribuované všetkým pestúnskym rodičom na Slovensku. Zistenia boli zosumarizované a interpretované v kvantitatívnej časti práce – v kapitolách zaoberajúcich sa vplyvom na asociácie očakávaného priebehu starostlivosti alebo výšky podielov ťažko umiestniteľných detí v náhradných rodinách. Identifikovali sme mieru očakávaných komplikácií priebehu náhradnej rodinnej starostlivosti v súvislosti s prijatím detí v zaradených do ôsmych skúmaných kategórií „ťažkého umiestnenia“. Rovnako poznáme sociodemografické determinanty vplývajúce na priemerné asociácie spájané s vyššou alebo nižšou mierou očakávaných komplikácií, ako aj s reálnym faktom prijatia detí so znevýhodňujúcimi charakteristikami do náhradnej rodiny. Na poznanie čo najkomplexnejšieho obrazu nestačí identifikovať súvislosti, ktoré s prijímaným detí so znevýhodňujúcimi charakteristikami súvisia. V jednotlivých krajoch Slovenska sa preto na jednotlivých úradoch práce sociálnych vecí a rodiny uskutočnili aj fokusové skupiny s náhradnými rodičmi. Ich cieľom bolo zistiť, kde pociťujú pestúnski rodičia v súvislosti s reálne prebiehajúcou starostlivosťou o prijaté dieťa najväčšie problémy. Výskumné otázky fokusových skupín boli zamerané na bariéry využívania služieb, prekážky v prebiehajúcej starostlivosti ako aj odporúčania pre podporu pestúnskej starostlivosti pre „ťažko umiestniteľné“ deti smerom do budúcnosti.
Výpovede pestúnskych rodín, ktoré majú reálnu skúsenosť s ťažko umiestniteľným dieťaťom sa dopĺňali s názormi pracovníčok sociálnoprávnej ochrany. Zistenia a výsledky boli spracované v kvalitatívnej časti práce – v kapitole zaoberajúcej sa najčastejšie reflektovanými oblasťami.
Z vyhodnotenia a analýzy získaných údajov tiež poznáme cesty, ktorými sa náhradní rodičia dostávajú k službám, ako aj to, ktoré z nich v závislosti od charakteristík prijatých detí využívajú. Poznáme tiež námety pestúnskych rodín, ako by tieto služby do budúcnosti zlepšili, aby viac vyhovovali potrebám náhradných rodičov a prijatých detí. Vyhodnotenie a nahrávanie jednotlivých údajov bolo spracované štatistickým softwarom SPSS a v programe EXCEL. Na spracovaní a kvantitatívnych údajov ako aj pri prepisoch fokusových skupín sa spolupodieľali študentky katedry sociológie FIF UK.
Výsledky
Deti vyrastajúce mimo svojich rodín predstavujú približne 1,4 % z celej detskej populácie. Ide o deti, ktoré z najrôznejších dôvodov nemohli vyrastať vo svojich vlastných rodinách. Ich následné cesty vedú buď k prijatiu do náhradných rodín alebo k umiestneniu do zariadení na výkon rozhodnutia súdu (krízové, resocializačné strediská, detské domovy, reedukačné centrá a pod.) Jednou z foriem náhradných rodín je aj pestúnska starostlivosť, ktorá v dlhodobom medziročnom vývoji neustále klesá. Pre ilustráciu – kým v roku 2005 vyrastalo na Slovensku v 2035 pestúnskych rodinách 2776 detí, v roku 2013 bolo v 1565 pestúnskych rodinách 2060 detí (výkazy SPODaSK). Ide o nežiadúci vývoj, ktorý sa nemá tendenciu meniť.
Sprevádzaný je dlhodobým nárastom profesionálneho rodičovstva, čo možno naopak označiť za pozitívny vývoj. Profesionálne rodiny ale nie sú náhradnou rodinou. Ide o formu ústavnej starostlivosti, poskytovanú v detských domovoch. Práve v detských domovoch možno od roku 2010 zaznamenať zvyšujúce sa počty detí. Kým v roku 2010 v nich ku koncu roka bolo 4423 detí, v roku 2013 bol tento počet 4798 detí. Na vývoj v pestúnskych rodinách i detských domovoch reagujú zistenia v tejto správe. Jej cieľom bolo preskúmať priaznivé okolnosti podporujúce pestúnsku starostlivosť pre deti so znevýhodňujúcimi charakteristikami, u ktorých nie je možný skorý návrat do pôvodnej rodiny a zamedziť tak ich dlhodobému pobytu v ústavnej starostlivosti detských domovov v zariadeniach na výkon rozhodnutia súdu. Ide o špecifickú podskupinu detskej populácie. V dôsledku tráum z predchádzajúceho obdobia, môžu deti trpieť najrozličnejšími zdravotnými, psychickými a inými problémami. V správe sme sa preto zamerali na osem hlavných kategórií „ťažkého umiestnenia“, z ktorých mnohé sú dôsledkom povahy pôvodného rodinného prostredia, v ktorom vyrastali, alebo spôsobu a kvality vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany. Niektoré kategórie sme vybrali preto, lebo môžu byť vnímané ako stigma (národnosť vyhodnotená ako rómska, vyšší vek dieťaťa v čase prijatia). Iné odkazujú na ďalšie objektívne ťažkosti, vytvárajúce dodatočný nárok na náhradné rodinné prostredie a kompetencie náhradných rodičov (veľké súrodenecké skupiny, poruchy správania, duševné poruchy, ťažké zdravotné znevýhodnenia alebo skúsenosť detí s drogovými závislosťami). Priamo tak súvisia aj s dostupnosťou a kvalitou služieb pre náhradné rodiny, na ktoré by sa mohli pestúni s dôverou obracať a pravidelne ich využívať ako prevenciu predčasného ukončenia pri starostlivosti o prijaté deti.
Každá zo skúmaných charakteristík vyžaduje odlišný prístup a je sprevádzaná inými požiadavkami zo strany náhradných rodičov, ako aj zamerania opatrení a služieb.
V prvej časti práce, pri potencionálnom prijatí dieťaťa do pestúnskej rodiny sme najskôr zisťovali, ako je osem kategórií „ťažkého umiestenia“ vnímaných samotnými náhradnými rodičmi a žiadateľmi/záujemcami z pohľadu hodnotenia očakávaného priebehu starostlivosti. Ukázalo sa, že bez ohľadu na status dvoch skupín náhradných rodičov a žiadateľov/záujemcov, všetky kategórie boli spájané s istou mierou komplikovaných hodnotení a dosahovali približne rovnaké poradie. Najmenšie komplikácie boli spájané s priebehom starostlivosti pri prijatí dieťaťa bez zdravotných a psychických komplikácií. Išlo o deti, ktoré boli vnímané ako rómske, deti s vyšším vekom, veľké súrodenecké skupiny a týrané a zneužívané deti. Komplikovanejšie hodnotenia dosahovali deti zdravotne znevýhodnené, s poruchami správania a s duševnými poruchami. Najväčšie komplikácie sprevádzali deti so skúsenosťami s drogovou závislosťou.
Pri detailnejšom pohľade na vplyv 15 faktorov sa ukázalo viacero zistení. Vo všeobecnosti, sú niektoré z nich pre všetky alebo časť z ôsmich skúmaných kategórií detí buď nezávislé alebo prevažne s veľmi malým vecným vplyvom. Určitú rolu zohrávala obojstranná nezamestnanosť, absencia kontaktu na iné náhradné rodiny, vyšší vek náhradného rodičia, prijatie dieťaťa priamo z biologickej rodiny a nie zo zariadenia na výkon rozhodnutia súdu a základné vzdelanie. Iba výnimočne šlo o markantnejšiu vecnú súvislosť, ktorá by rozhodujúcim spôsobom vplývala na priaznivejšiu povahu asociácií. S kvantitatívnymi zisteniami súvisia aj vecné a etické otázky potenciálnej pripravenosti náhradných rodičov na zvládanie možných komplikácií. Ako im zabezpečiť čo najlepšie služby, vzájomnú koordináciu a pomoc, aby neprišlo k predčasnému ukončeniu? Možno najpriaznivejšie asociácie prijatia automaticky spájať aj s lepšími riešeniami pre nechcené deti? Znamenajú lepšie asociácie aj benefit zaručujúci lepšiu starostlivosť a výchovu?
Ide o ťažké otázky, na ktoré zatiaľ nie sú jednoznačné odpovede a bude ich treba zodpovedať v budúcnosti. Podobne je to aj vo vzťahu k ôsmim sociodemografickým profilom žiadateľov/záujemcov, identifikovaných ako najotvorenejších voči „ťažko umiestniteľným“ deťom. Tieto sa už netýkajú iba samotného hodnotenia potencionálneho prijatia, ale aj charakteru a kvality starostlivosti po prijatí dieťaťa. Keďže samotné asociácie náhradných rodičov a žiadateľov záujemcov nehovoria nič o faktoroch reálneho prijatia, skúmali sme ich vplyv aj na výšku podielov kategórií detí nachádzajúcich sa priamo v náhradných rodinách. Tieto nám umožnili zistiť, nakoľko súvisia s reálnym prijatím alebo sú navzájom nezávislé. Na základe výsledkov je ich následne možné porovnať s predstavami a zistiť ako sa vzájomne líšia. Pre ilustráciu - svoj vplyv tu zohrali najmä miesto umiestnenia dieťaťa pred príchodom do náhradnej rodiny, kraj, veľkosť obce, forma príbuzenského vzťahu, dĺžka trvania náhradnej rodinnej starostlivosti a ďalšie. Vecne išlo ale o veľmi malé rozdiely. Uvedené zistenia majú aj obmedzenia - u niektorých ukazovateľov (napr. kraj/veľkosť obce) nevieme zistiť, či vysoké podiely detí v nich prijatých nie sú skôr dôsledkom inej štruktúry detskej populácie v danom kraji/obci. V takom prípade by to znamenalo, že väčšie podiely náhradných rodín pochádzajúcich z menších miest/obcí košického kraja súvisia s inou povahou detskej populácie. Rovnako existujú obmedzenia v interpretácii štatistickej významnosti, ktorá obsahuje presné odhady na celú populáciu náhradných rodín iba vtedy, ak je vzorka reprezentatívna, získaná náhodným výberom. V praxi sa tiež zriedkakedy vyskytujú situácie, kedy dieťa trpí jednou charakteristikou – ako ukázali výsledky pri identifikácií vzorky, veľmi často sú to dve alebo aj viac. Preto sme snažili určiť ukazovatele, predikujúce prijatie detí s viacerými znevýhodňujúcimi črtami. Nepodarilo sa ale definovať profil, ktorý by markantne otváral rodinné prostredie deťom s viacerými znevýhodneniami a problémami. Existovali síce premenné, ktoré rodinné prostredie otvárali (napr. počet prijatých detí, počet detí, ktorým bola už ukončená starostlivosť, absencia rodinnej príbuznosti k dieťaťu, dĺžka venovania sa náhradnej starostlivosti, rodinný stav). Ide tak zrejme o skúsenejšie pestúnske rodiny, s dlhšou praxou, ktoré chápu pestúnstvo ako jednu zo svojich životných stratégií. Vplyv týchto ukazovateľov dosahoval z vecného hľadiska opäť veľmi malé alebo zanedbateľné hodnoty.
Celkovo majú uvedené kvantitatívne zistenia aj ďalší význam – vieme, kde sa najčastejšie nachádzajú a ako vyzerajú náhradné rodiny s „ťažko umiestniteľnými“ deťmi, čo následne umožňuje lepšie zacieliť opatrenia, služby pre náhradných rodičov. Bariéry prijatia môžu vznikať nielen v dôsledku štruktúry nechcených detí, náhradných rodín, ale aj ako následok nastavenia systému podpory služieb. Zistenia o ich využívaní ukázali, že približne tretina náhradných rodín s ťažko umiestniteľným dieťaťom si našla informácie o službách z vlastnej iniciatívy, tretina ich dostala od ÚPSVaR a posledná tretina ich nevyužíva vôbec.
Najväčšie podiely náhradných rodín ju z vlastnej iniciatívy hľadali s prijatými deťmi so skúsenosťou s drogovými závislosťami, duševnými poruchami, s týranými/zneužívanými deťmi. Najmä u náhradných rodín, ktorí odbornú pomoc hľadali sami alebo ju nevyužívajú, vzniká priestor na vzájomné spriechodnenie kanálov informácií, posilnenie vzájomného sieťovania, osvety a informovanosti.
Všetci náhradní rodičia zdôrazňovali najmä finančnú podporu a lepšiu dostupnosť psychologického poradenstva.
V príprave na náhradnú rodinnú starostlivosť vnímali potrebu ďalšieho vzájomného stretávania sa, lepšiu informovanosť o pestúnskej starostlivosti. Ako základ pre jej posilnenie považovali najmä finančnú pomoc.
Otázka financií je pri týchto deťoch považovaná za zásadnú. Pestúnske rodiny vnímali starostlivosť o prijaté dieťa ako druh „charity“, kedy idú peniaze od štátu zlým smerom - k zariadeniam detských domovov, čo vnímajú ako nie vždy spravodlivé, keďže sami seba považujú ako tých, ktorí tieto prostriedky štátu šetria. Poukazovali na to, že starostlivosť je náročná na čas, ťažko skĺbiteľná so zamestnaním a špecificky u zdravotne a psychicky znevýhodnení je nutnosť jej naviazania na ďalšie opatrenia a služby, bez ktorých táto nie je možná. Všeobecne je pri podpore pestúnskej starostlivosti pre „ťažko umiestniteľné“ deti dôležité zamedziť tomu, aby pestúnski rodičia nemali pocit, že v tom ostanú sami. Musia cítiť, že im štát, akreditované subjekty a mimovládne organizácie majú pri starostlivosti o nechcené a znevýhodnené deti čo ponúknuť. Najmä v porovnaní s profesionálnymi rodinami poukazovali na znevýhodňujúcu situáciu - tieto disponujú lepšou dostupnosťou služieb, možnosťou supervízií a zároveň aj lepšími finančnými možnosťami. Pestúni reflektovali potrebu oficiálnych kanálov, ktoré by im boli dostupné pri vyhľadávaní služieb a pomoci (stála databáza, oficiálna internetová stránka, kde by mohli nájsť všetko, čo by potrebovali na jednom mieste, 24 hodinové telefonické a internetové poradenstvo). Aby hneď vedeli, na koho sa obrátiť, kam zavolať.
Ťažko znášali absenciu odbornosti a kontinuity, ktorá sprevádza ich náhradnú starostlivosť, čo vyžaduje neustále „začínanie“. Požadovali zvýšenie kritérií na psychológov, ale aj náhradných rodičov, špecializáciu na úradoch pre deti s konkrétnymi znevýhodňujúcimi charakteristikami, zamedzenie striedaniu akreditovaných subjektov v krajoch, asistenciu odborníkov priamo v domácnosti v závislosti od typu problému prijatého dieťaťa. Mnohí považovali za veľmi dôležitú samotnú prípravu na rodičovstvo, aby vedeli ako reagovať na špecifickosť prežívania a správania nechcených detí, viac ich zoznámiť so špecifikami, ktoré ich čakajú, aby lepšie poznali, čo sa s dieťaťom deje a prečo sa to deje.
Navrhovali právne úpravy príspevku v pestúnskej starostlivosti, zmenu právneho statusu pestúnskych rodín, úpravu pravidiel pri prijímaní veľkých súrodeneckých skupín, rozšírenie centier pre profesionálnych rodičov aj na pestúnov, zacielene servisu podľa typu problému dieťaťa - aby ich mal kto sprevádzať v prípade vzniknutých problémov (odľahčovacia starostlivosť, rozšírenie služieb asistenta v škole, rehabilitácie, relaxačné aktivity).
Veľké témy sa netýkali len samotných detí, ale aj zásahov zo strany biologických rodičov, úpravy styku s biologickou rodinou, prístupu sociálnych pracovníčok (dôvera vs. represia) alebo problematiky budúcich ciest dieťaťa po dovŕšení jeho plnoletosti.